O vzniku obce Stakčín sa zachovalo niekoľko legiend. Podľa jednej z nich ju založili zbojníci Atanasij, Markov a Rovňak, po ktorých sú údajne pomenované kopce v okolí obce. Ďalšou je legenda o bielej kňažnej, ktorú nám zanechal Alexander Duchnovič. Tá sa stala podkladom pre súčasný erb obce. Znie takto: „Veľmi dávno išlo ruské knieža do Uhorska na trón nastúpiť s veľkým počtom vojska. Prešiel cez hory Beskydy a cez dediny Ruské a Veľká Poľana, až došiel  do Stakčína, kde sa so svojím vojskom zastavil a utáboril. Toto miesto pomenoval Statjin, teda Stasčin. Pretože musel ísť bojovať proti nepriateľovi, zanechal svoju ženu  – bielu kňažnú – s veľkým bohatstvom v dedine bývať. Aby videla boj svojho muža, vystúpila na koni na horu vysokú nad Stakčínom stojacu. A tam pretrvala až do skončenia boja. Od toho času, podľa mena kňažnej Nasti, táto hora zve sa Nastasom, ktorá odtiaľto tiahne sa až do Veľkého Berezného.“ V iných prameňoch sa uvádza, že názov obce je odvodený od rusínskeho slova „stikaty“, čo označuje miesto, kde sa v blízkosti seba zlievajú tri potoky.

Prvá písomná zmienka o obci pochádza z roku 1317. V donačnej listine uhorského kráľa Karola Róberta Filipovi I. Drugethovi sa Stakčín uvádza ako darovaný majetok pod názvom Zaktson. Človek sa po stakčínskom chotári pohyboval už oveľa skôr, čo dosvedčujú archeologické nálezy. Prvým je masívny, obojstranne retušovaný atypický oštep vyrobený z menilitového rohovca, zaraďovaný do obdobia neolitu (mladšia doba kamenná), prípadne eneolitu (doba medená) nájdený na Roviňach pri Chaľcanovcovom potoku. Druhým je bronzová sekerka s tuľajkou a uškom z neskorej doby bronzovej nájdená juhovýchodne od obce pri štátnej ceste do Uble.

Prvým známym vlastníkom Stakčína bol šľachtic Peter Peteň (Pethényi), ktorý sa v roku 1317 postavil proti uhorskému kráľovi Karolovi Róbertovi. Ten mu za zradu zhabal majetok, ktorý následne pripadol rodu Drugethovcov z Humenného. Tí vlastnili obec do vymretia rodu v roku 1684. Dedičkou obce sa v roku 1703 stala Terézia Keglevičová. Tá majetky rozdelila medzi päť dcér. Stakčín pripadol dcére Kláre vydatej za grófa Petra Zichyho de Vasonkeö. Na prelome 18. a 19. storočia boli vlastníkmi obce Szirmayovci a v prvej polovici 19. storočia rod Servických.

V polovici 19. storočia kúpil stakčínsky majetok gróf Ján Fröhlich, ktorý ho vlastnil do roku 1875 a po ňom do roku 1889 druhorodený syn belgického kráľa Leopolda I., Filip Eugen, gróf z Flandier. Na konci 19. storočia boli vlastníkmi majetku viacerí majitelia, z ktorých posledný – Gottfried Hering ho v roku 1907 predal grófovi Štefanovi Wenckheimovi (1858-1923) z Veľkých Levár. Po jeho smrti v roku 1934 prešiel dedičským právom na jeho tri dcéry – Alžbetu Dobrzenskú, Margitu Karolyiovú a Máriu Pallaviciniovú. Tieto majetky boli v roku 1946 znárodnené.

Drugethovci v obci zriadili zemepanský majer, ktorý sa prvýkrát spomína v roku 1612. Jeho súčasťou boli vodný mlyn, vodná píla, neskôr i pálenica a krčma. V druhej polovici 18. storočia bol postavený rokokový kaštieľ. V polovici 19. storočia bolo výrazne upravené jeho okolie (zriadený bol anglický park, francúzska záhrada, bol vybudovaný rybník, kúpele, vodný mlyn, kamenná sýpka, majer, hájovňa a rybník na potoku Rakovec).

V druhej polovici 19. storočia bol ku kaštieľu pristavaný nový trakt v neogotickom slohu, ktorý pozmenil pôdorys kaštieľa na štvorcový. Ten bol prepojený so starým traktom osembokým átriom. Priečelie nového traktu bolo zakončené šesťbokými malými nárožnými vežičkami. Posledné výrazné stavebné úpravy na kaštieli boli vykonané po druhej svetovej vojne v súvislosti s jeho využitím na kultúrno-spoločenské podujatia (kultúrny dom, kino, knižnica, priestory pre spoločenské organizácie).

Najstarším známym obyvateľom obce je Michal zo Stakčína (Mihal de Staksicz). Spomína sa v roku 1492 ako člen známej zbojníckej družiny Fedora Hlavatého (Holovatého). V povedomí ľudí sa zachoval zbojník Hacalaca, ktorý údajne zbíjal medzi Sninou a Stakčínom v okolí hory Maguriče. Dodnes sa rozpráva o jeho pokladoch, ktoré sú údajne ukryté v útrobách tejto hory. Nachádza sa tu otvor medzi skalami, ktorý je pozostatkom po zbojníckej jaskyni.

Existencia zbojníctva úzko súvisela s obchodnými cestami cez karpatské hrebene, ktoré Rusíni nazývali plajami. Cez obec viedla cesta do Poľska známa pod názvom Via (Porta) Rusica. Nad Stakčínom sa v rokoch 1548 a 1551 spomína zaniknutá obec Stavna (Sthawna). Jej názov súvisí s vyberaním mýta na tejto ceste. Ostal po nej iba miestny názov Stavlinec. Do Poľska sa vozilo víno, tabak a z Poľska soľ. V rokoch 1863-65 bola cesta rekonštruovaná až do Ruského sedla. V obci sa nachádza starý kilometrovník s číslom 54 pripomínajúci túto cestu.

Prvý záznam o kňazovi v Stakčíne pochádza z urbára humenského panstva z roku 1601 (Ztakczin, battiko). Pravoslávni kňazi – baťkovia sú doložení ešte v roku 1690, kedy na tunajšej farnosti žili štyri kňazské rodiny. Od roku 1733 sa v obci spomínajú gréckokatolícki kňazi, a to najmä z duchovného rodu Chanásovych, pre ktorých bola stakčínska farnosť dedičná. Začiatkom 19. storočia sa tu začínajú usadzovať obyvatelia rímskokatolíckeho vierovyznania pracujúci na stakčínskom panskom majetku. Ich počet narástol po prvej svetovej vojne príchodom poľských robotníkov na parnú pílu. Pravoslávna viera bola v obci znova obnovená v roku 1925. Veľmi silnú komunitu tvorili obyvatelia židovského vierovyznania, ktorí tu mali vybudovanú i svoju synagógu.

Najstarší údaj o chráme, ktorý bol drevený, pochádza z roku 1732 a zasvätený bol Roždestvu Isusa Christa. Prvý murovaný gréckokatolícky chrám sv. Bohorodičky bol postavený v roku 1772 bez veže. Veža bola pristavaná na začiatku 19. storočia a na konci tohto storočia bol chrám zrekonštruovaný. Zanikol krátko po druhej svetovej vojne. Na jeho mieste dnes stojí nový gréckokatolícky chrám z roku 1994. V roku 1928 bol v miestnej časti Hora postavený drevený pravoslávny chrám Pokrovy Presvätej Bohorodičky, ktorý tiež zanikol po druhej svetovej vojne. V roku 1955 bol dokončený nový murovaný pravoslávny chrám Sošestvija sv. Ducha, ktorý naprojektoval pravoslávny mních archimandrit Andrej Kolomackyj. V roku 1995 bol v obci postavený rímskokatolícky kostol Pia X.

Pozornosť si zaslúžia ďalšie dve sakrálne stavby, ktorých existencia je zahalená rúškom tajomstva. Prvá je zobrazená na Lazarovej mape Uhorska z roku 1528. Predpokladá sa, že môže ísť o zaniknutý monastier sv. Kataríny a mohol stáť na mieste zvanom Manastyrec (kláštorisko) nad obcou. Druhou je kaplnka, ktorá je zakreslená na mape obce z roku 1866 a po prvej svetovej vojne bola rozobratá.

Súčasťou stakčínskeho chotára je i kataster zaniknutej obce Ostružnica. Z tejto zaniknutej obce pochádzajú tzv. Ostružnické pergamenové listy napísané v 11. až. 12. storočí. Je to najstaršia písomná cyrilská pamiatka na Slovensku.

V roku 1777 sa Stakčín stáva sídlom stakčínskeho slúžnovského obvodu v rámci humenského okresu. Budova obvodu bola zmenšenou kópiou Župného domu v Sátoraljaújhely. Okrem prednostu tu mal sídlo i obvodný lekár. Zriadením nového okresu Snina v roku 1878 stakčínsky slúžnovský úrad po 101 rokoch zanikol. V roku 1863 tu bol ako prvý v dnešnom okrese Snina zriadený poštový úrad. O jeho vznik sa výraznou mierou zaslúžil barón Karol Johann Fröhlich, ktorý poskytol priestory na jeho fungovanie v budove pri kaštieli.

Najstaršia správa o školskom vyučovaní pochádza z roku 1846, kedy školu navštevovalo 15 detí. Prvým učiteľom v obci bol Mikuláš Demko. V 60. rokoch 19. storočia stakčínsku školu navštívil rakúsky historik Herman-Ignác Biderman, ktorý o jej úrovni napísal: „Čo sa týka kultúrnej úrovne Rusínov, je omnoho vyššia ako u Maďarov. Videl som písomné práce a výkresy obyčajných detí zo všetkých strán uhroruskej zeme. Ich práce svedčia o veľkých schopnostiach.“

Prvá drevená škola stála v blízkosti vtedajšej gréckokatolíckej fary. V období rokov 1905 – 1907 bola vybudovaná murovaná rusínska cirkevná škola, ktorá sa zachovala dodnes. Zriadenie slovenskej štátnej národnej školy sa datuje do roku 1932. V rokoch 1953 – 1956 existovala v obci jedenásťročná stredná škola s vyučovacím jazykom ukrajinským (predchodca gymnázia). V súčasnosti sa miestna základná škola nachádza v budove, ktorá bola postavená v rokoch 1956 – 1959. Prvá materská škola, tzv. óvoda, bola zriadená v roku 1942.

V polovici 19. storočia pôsobil v obci gréckokatolícky kňaz Michal Stareckyj, ktorý bol zároveň i skladateľom, hudobníkom a dirigentom. Spolu s vtedajším učiteľom Michalom Strenovským, taktiež hudobníkom, založili úspešný detský cirkevný chór. Chór v roku 1857 vystupoval v Prešove pri príležitosti návštevy cisára Františka Jozefa. Posledná zmienka o chóre pochádza z roku 1859, kedy vystúpil na odpustovej slávnosti v Krásnom Brode. Za prvej republiky tu pôsobil ruský spevácky chór pod vedením učiteľa Andreja Chamillu, ktorý sa prvýkrát predstavil v roku 1932 pri príležitosti narodenín prezidenta T. G. Masaryka.

Priemysel v obci rozvíjala sklárska huta v doline Chotinka, ktorú dal vybudovať podnikateľ Jozef Rholl zo Sniny. V polovici 19. storočia skláreň zaniká. V druhej polovici 19. storočia bola postavená parná píla pod Verškom. Pozostávala z troch gátrov, pätnástich tokární, osemnástich cirkulárok a dielní. Pre jej zamestnancov bolo v roku 1897 postavených päť murovaných dvojdomov.

Rozvoju piliarstva napomohla výstavba železničnej trate z Humenného do Stakčína v rokoch 1909 -1912. K parnej píle bola vybudovaná sieť lesných úzkokoľajok na zvážanie dreva z okolitých lesov. Prvá úzkokoľajka viedla údolím Cirochy pod vrch Vysoká. Tá bola počas prvej svetovej vojny predĺžená až do Smolníka. Druhá viedla do doliny Chotinka a tretia do pohoria Vihorlat nad obec Strihovce. Dodnes sa z uvedených tratí okrem násypov zachoval predovšetkým známy betónový Barankov most a kamenný priepust na Šponárni.

Stakčín bol v 20. storočí priamym dejiskom vojnových konfliktov. Na začiatku prvej svetovej vojny v novembri 1914 ruský generál Lev Kornilov prenikol Ruským sedlom cez Stakčín do Humenného. Pri Stakčíne došlo 26. a 27. novembra k ťažkým bojom. V priebehu januára 1915 sa frontová línia presunula z poľskej Haliče do obcí ležiacich severne od Stakčína a trvala až do konca mája. Týchto bojov sa zúčastnil i známy český, po nemecky píšuci „zúrivý reportér“ Egon Erwin Kisch ako vojak Pražského zboru. Svoje zážitky z týchto bojov neskôr knižne publikoval. V Stakčíne zriadila rakúsko-uhorská armáda lazaret a vojenský zajatecký tábor. Tieto udalosti dnes pripomína rozsiahly vojnový cintorín zriadený podľa projektu maďarského architekta Jozefa Lampinga. Jeho plocha je 3 356 m² a pozostáva z 527 jednotlivých a 14 masových hrobov, v ktorých je pochovaných 959 vojakov. Neďaleko tohto cintorína sú uložené ostatky ďalších 117 rakúsko-uhorských vojakov prenesených z vojnového cintorína zo zaniknutej obce Starina. V parku pri kaštieli stojí pomník padlým v 1. svetovej vojne.

Dňa 14. marca 1939 bol vyhlásený Slovenský štát. Jeho súčasťou sa stal aj Stakčín. 23. marca o 5.30 hodine bez vypovedania vojny Maďarsko napadlo Slovensko. V prvý deň bojov bolo pri Uliči zasiahnuté vojenské lietadlo, ktoré núdzovo pristálo pri železničnej stanici v Stakčíne. Ťažko ranený letec Štefan Devan vykrvácal. V priebehu niekoľkých dní tu došlo k viacerým prestrelkám v blízkosti Stakčína. Až 27. marca sa začali mierové rokovania, v rámci ktorých slovenská strana vymenila Stakčín ako rusínsku obec za obsadené slovenské obce pri Sobranciach. Stakčín sa stal súčasťou Maďarského kráľovstva a 4. apríla sa katastrálna hranica so Sninou stala novou štátnou hranicou. Spomínaný konflikt vošiel do histórie pod názvom Malá vojna. Počas tejto maďarskej okupácie bolo zo Stakčína do koncentračných táborov deportovaných12 židovských rodín v počte 120 osôb.

Na jeseň v roku 1944 sa obec znova stala svedkom vojnových udalostí druhej svetovej vojny. Dňa 7. októbra 1944 sovietske letectvo bombardovalo Stakčín, a to najmä tunajší sklad munície nachádzajúci sa v miestnej časti obce Kút. Pri bombardovaní vyhorelo 41 usadlostí, pričom štyria občania obce zahynuli a dvaja boli ťažko zranení. Nariadená bola evakuácia obyvateľstva, ktorej sa však miestni ľudia nepodriadili. Pred približujúcou sa sovietskou armádou Nemci ustálili obrannú líniu v priestore Rovenky – Chotinka, pričom vyhodili do vzduchu most cez Cirochu. Dňa 24. novembra 1944 bola obec oslobodená Červenou armádou. V bojoch pri oslobodzovaní obce padlo 218 sovietskych vojakov a dôstojníkov. Táto vojna zanechala spúšť. Z 277 domov bolo 114 celkom zničených a 147 silno poškodených. Tieto boje dnes pripomína pomník – tank T 34 s menami padlých obyvateľov obce Stakčín a zvyšky maďarskej obrannej, tzv. Arpádovej línie.

Po druhej svetovej vojne sa od roku 1946 začala rozsiahla obnova obce zničenej vojnou. Obnovená bola železničná trať z Humenného do Stakčína. Začala sa výstavba nových rodinných domov, založené bolo jednotné roľnícke družstvo. Došlo k zmene cestnej siete, predovšetkým hlavných ciest v smere na Ulič a Ubľu. V roku 1958 bol upravený predný trakt kaštieľa, kde bol zriadený kultúrny dom. Rok 1956 sa spája s výstavbou novej školy. Tá bola dokončená po troch rokoch. V roku 1961 bol vybudovaný nový železobetónový most cez Cirochu. Výstavba nového zdravotného strediska na Hore bola realizovaná v rokoch 1958 – 1962. Stavebnými úpravami v roku 1963 bol zadný trakt kaštieľa prerobený na kino. V tom istom roku bol postavený menší závod škrobárne a sušiarne zemiakov. V roku 1965 bola prevedená regulácia Cirochy v intraviláne obce. V roku 1970 došlo k výstavbe hotela Park (dnešný Obecný dom). V bývalej obci Starina bol v roku 1976 položený základný kameň pre výstavbu Vodárenskej nádrže Starina, najväčšej nádrže na pitnú vodu na Slovensku. Priehrada bola dokončená v roku 1987. Súčasne s jej výstavbou bola v Stakčíne vybudovaná úpravňa vody. Priehrada si vyžiadala vysťahovanie siedmich obcí (Dara, Ostružnica, Ruské, Smolník, Starina, Veľká Poľana a Zvala). Ich katastre o výmere 12 795 ha boli v roku 1987 pričlenené k stakčínskemu chotáru.

V roku 1986 bola zrekonštruovaná stará budova železničnej stanice, ku ktorej bola v roku 1991 pristavaná nová budova stanice. V roku 1997 bol v obci postavený hotel Armales a čerpacia stanica. Rekonštrukciou bývalého hotela Park bol v roku 2007 daný do užívania Obecný dom. Do jeho priestorov boli okrem obecného úradu presťahované aj zdravotné stredisko a lekáreň. Obecný dom zároveň slúži aj ako turistická ubytovňa. Revitalizované bolo celé centrum obce.